Niečo o klavíri..:))    

Predchodca klavíra sa nazýva klavichord. Prvá písomná zmienka 1426. Funguje na princípe úderu kladivka na tangent,podobne ako u klavíra. Tento vynález spôsobil revolúciu v celej vetve nástrojov a ovplyvnil hlavne západnú hudbu. Po klavichorde bolo na prvom mieste čembalo, ktoré využíval najmä známy génius Johann Sebastian Bach.

Po baroku nasledovali ďalšie hudobné obdobia a klavíru sa začala venovať čoraz väčšia pozornosť.Jeho rýchly rozvoj nastal v 30. rokoch 19. storočia, kde získal podobu, akú si zachoval dodnes.

Existovali hudobní skladatelia, čo skladali skladby takmer výlučne pre klavír, napr. Robert Schumann, Fryderik Chopin (romantizmus). Dá sa povedať, že klavír je nástroj výsostne romantický. V tomto období sa nachádzal v úlohe, keď nechýbal v žiadnom meštiackom dome.

S príchodom modernej hudby klavír neodišiel do úzadia, práve naopak. Klavír je mimoriadne obľúbený nástroj, preto ho môžete počuť vo viacerých hudobných štýloch, pre jeho vynikajúci zvuk, ktorý v mnohých ľuďoch evokuje zaujímavý pocit.

Je to dokonalý hudobný nástroj, ktorý si zaslúži maximálnu úctu a pozornosť. Aktívna životnosť klavíra je v podstate neobmedzená. Tá je podmienená nielen úrovňou konštrukcie a kvalitou výroby, ale aj osobnou starostlivosťou.

Učiť sa na klavíri je v mnohom dosť ťažké, vzhľadom na to že človek musí koordinovať hru desiatich prstov na rukách. Preto treba začať postupne, od základov až po bezchybnú hru. A to rozhodne nejde rýchlo a bez trpezlivosti a dobrého učiteľa. Totiž je dôležitá schopnosť improvizácie, rozvoj harmonického cítenia atď.

Vynašlo sa už viac zaujímavých spôsobov výučby hry na klavíri, ako napríklad - skupinové.

Klavír (z lat. Claves = kľuče, klávesy) alebo hovorovo piano je rozmerný strunový hudobný nástroj. Jeho zvuk vzniká chvením strún, rozkmitaných úderom drevených kladiviek. Klavír môže byť používaný ako sólový i sprievodný nástroj, či ako súčasť orchestra.Hráč na klavír sa nazýva klavirista, klaviristka.

      A zase klavíír..:))

Model špecifikuje kvalitatívny pomer mechanických a akustických dispozícií k ich vlastnostiam.

• pianíno - výška a dizajn
• štandardné krídlo - dĺžka a dizajn
• koncertné krídlo - dĺžka, dizajn a tónový rozsah

Štandardný tónový rozsah klavírov je 88 poltónov - klávesov / A2 - c5 /. Niektoré modely značkových koncertných krídiel môžu mať 92 / F2 - c5 / alebo až 97 poltónov - klávesov / C2 - c5 /.

Akustika & rezonancia

Tóny v strednej a diskantovej polohe majú po tri struny. V basovej časti po dve a najhlbšie po jednej strune. Každá struna je napnutá silou 400 - 500 N.

Dynamika & mechanika

Dynamika je sila, ktorou klavirista uvádza do pohybu klávesy, mechaniku a kladivká. Výslednicou je  hladina hlasitosti tónu, ktorá udáva jeho zvukové zafarbenie.

Značka určuje akosť a kategóriu klavíra. Originálne konštrukčné riešenie stavby, zvukový charakter, kvalita výroby ako aj akustické a mechanické parametre sú zase vizitkou značky

Klaviristi

Hudobnú predstavu a emócie prenáša klavirista do pohybu tela, rúk a tie do dynamiky kontaktu prstov s klávesmi. Okrem ovládania tempa sú tieto pohyby v podstate regulovaním dynamiky - sily, ktorou uvádza klavirista do pohybu klávesy.

Je už len vecou šikovnosti a fyzickej kondície každého klaviristu ako svoju predstavu o interpretácii pretransformuje do fyzikálnej podoby dynamiky tak, aby výsledný efekt týmto predstavám zodpovedal a hudba sa páčil aj poslucháčom.

Klaviristi citlivo vnímajú odpor funkčnosti a hmotnosti klávesov, mechaniky, tlmičov a kladiviek, ktorý musia pri hre prekonať. Aj nepatrné disproporcie v mechanických schopnostiach, vo zvuku alebo v ladení môžu klaviristu pri hre dezorientovať.

ALEXANDER CATTARINO

Dlhoročný člen a sólista Slovenského komorného orchestra (SKO), s ktorým ako čembalista a klavirista uskutočnil počas 30- tich rokov množstvo koncertných zájazdov po celom svete (Austrália, Kuba, Japonsko, Čína, Kórea, Brazília, Tunis, Alžírsko, USA, Európa). Je absolventom VŠMU v Bratislave a Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni. Okrem SKO účinkoval ako sólista so Slovenskou filharmóniou, Košickou filharmóniou, Žilinským komorným orchestrom, Zlínskou filharmóniou a Weimarským komorným orchestrom, s rôznymi domácimi a zahraničnými dirigentmi. Má množstvo sólových nahrávok i so sprievodom orchestra. V poslednom čase účinkoval ako sólový klavirista v rôznych luxusných španielskych hoteloch na Kanárskych ostrovoch, kde hral na počúvanie obľúbené melódie rôznych žánrov.

Bicia sústava

Najčastejším "príkladom" bicích nástrojov je bicia súprava. Tá sa skladá z jednotlivých bubnov:

Bubny, činely 

1. Bass Drum (veľký bubon, hovor. kopák, dupák, basák) je najväčší zo súpravy. Zvyčajne má rozmery okolo 20 až 28 palcov (50,8 cm – 71,12 cm). Hrá sa na ňom nohou (šlapkou).
2. Floor Tom (prechod, hovor. kotel) je posledný v z radu prechodových bubnov. V súprave sú časté taktiež dva. Floor tom je väčšinou položený na zemi alebo upevnený ku statívu ride činela.
3. Snare Drum (malý bubon, hovor. rytmičák, džezák) Spolu s veľkým bubnom sú najčastejšie používané. Princíp malého bubnu spočíva v natiahnutej blane hore a dolu(ako i u ostatných bubnov) a pod dolnou blanou natiahnutým strunníkom.
4. Tom-Tom Drums (prechody, hovor. škopky) – používajú sa na "prechody" medzi jednotlivými rytmami alebo len na zvukový efekt. Najčastejšie sú pripevnené k veľkému bubnu.
5. Hi-hat (hajtka, čarlestonka) je najpoužívanejší činel zo súpravy. Je špecifický tým, že sa skladá z dvoch častí: vrchného a spodného činelu. Teda sa Hi-Hat dá otvoriť a zatvoriť, a tým sa dá z neho dostať veľa zvukov.
6. Crash, Ride sú efektové činely. Crash sa používa v skladbách menej ako ostatné. Ride je podobný Hi-Hatu, používa sa často v určitých druhoch rytmov.
7. Efektové činely (Splash, China, gongy atď...) sú ďalšie činely, ktoré môžme do súpravy zaradiť. Dávajú sa do súpravy pre ich špecifický zvuk.

Gitara

Gitara je brnkací strunový hudobný nástroj, ktorý má vypasované telo s bokmi prehnutými dovnútra v páse gitary. Pretože ako primárny žiarič je struna, gitaru zaraďujeme podľa Hornbostel–Sachsovej systematiky do skupiny „Chordeophony“. Gitara ako brnkací strunový nástroj s bokmi prehnutými dovnútra, vznikol podľa znalcov dejín gitary až niekedy v 15. storočí. Samotná gitara teda prešla svojským vývojom. Pôvod gitary je zaznamenaný v Prednej Ázii, kde prvý hudobný nástroj podobný gitare tzv.kinor bol pozorovaný u Sumerov. Gitara sa dá zhotoviť z hocičoho, otázka je, akú kvalitu dosiahneme. Gitary sa robia prevažne na báze dreva, ako to bolo odjakživa. Existujú však gitary na báze syntetických materiálov (uhlíkové vlákna so svojimi dobrými elastickými vlastnosťami – RainSong Graphite Guitars) alebo sa využíva kov – oceľ na stavbu tela gitary (rezofonické gitary, napríklad Dobro, Lap–steel). Bola skonštruovaná dokonca aj gitara s mramorovým telom.

Rozoznávame viacero druhov a typov gitár, najčastejšie sa stretávame s týmto rozdelením:

• Akustická gitara - je tvorená rezonančnou skrinkou v podobe korpusu, ktorý má za úlohu zvuk zosilniť a vyžiariť do prostredia s adekvátnym zafarbením tónu. Podľa názoru niektorých historikov vznikla gitara v stredovekom Španielsku prestavbou starej fiduly na brnkací nástroj. Akustické gitary sa delia na klasické, inak prezývané aj "španielky" (struny z nylonu (v minulosti zo zvieracích čriev), v počte od 6 vyššie) a gitary s kovovými strunami (obvykle 6 alebo 12).

Akustické gitary s kovovými strunami môžme daľej rozdeliť na: 1.Jumbo 2.Dreadnought alebo tiež niekedy nazývané Western

• Elektrická gitara - podstatu tónotvorného zariadenia tejto gitary tvoria struny z feromagnetického materiálu, ktorých kmitanie je zachytávané snímačmi, ktoré sú prepojené s tzv. efektom (nie nutne), zosilňovačom a reproduktorom. Najčastejšie má 6, 7 alebo 12 strún.
• Basová gitara (basgitara) - Delia sa taktiež na elektrické a akustické. Basgitara má štyri a viac strún naladených o oktávu nižšie ako na bežnej gitare s primárnym účelom rozširovať zvuk o hlboké tóny.

Elektrická gitara

Elektrická gitara je brnkací strunový hudobný nástroj. Je jedným z najpoužívanejších hudobných nástrojov v súčasnej populárnej hudbe, predovšetkým v rocku a podobných štýloch.

Prvou elektrickou gitarou bola „Frying pan“ (panvica), ktorú zostrojili v roku 1931 hudobník George Beauchamp a inžinier Adolph Rickenbacker. Táto gitara vychádzala z malej havajskej gitary a svojimi kvalitami ešte mala veľmi ďaleko (aj vzhľadom k stavu vtedajšej elektrotechniky) od dnes bežných nástrojov, rozbehla však vývoj takýchto gitár u rôznych výrobcov nástrojov.

Masové použitie elektrických gitár začalo v 50-tych rokoch, keď Američan Leo Fender rozbehol veľkosériovú výrobu týchto nástrojov. Dodnes sú populárne modely Telecaster (pôvodným názvom Broadcaster) a Stratocaster. V roku 1952 spoločnosť Gibson uviedla takisto dodnes vysoko cenený model, Les Paul.

Nemožno zabudnúť na ďalší faktor vývoja elektrických gitár a to gitarové zosilňovače a reprosústavy, kde dodnes hrá prvé husle spoločnosť, ktorú založil Jim Marshall. Mnohí hudobníci čoskoro prišli na to, že pri presiahnutí maximálneho rozumného výkonu vtedy ešte elektrónkových zosilňovačov vzniká skreslenie so zaujímavým zvukom. To dalo príležitosť vzniku typicky rockovému zvuku elektrických gitár. Neskôr vznikli rozmanité zapojenia efektov, ktoré umožňujú dosiahnuť nepreberné množstvo farieb zvuku.

V bývalom Česko-Slovensku bola známou značka elektrických gitár Jolana, tieto gitary spočiatku (50-te a 60-te roky) patrili medzi špičku (sú pomerne vyhľadávané medzi zberateľmi), neskôr však vplyvom reorganizácie výroby na typickú socialistickú fabriku kvalita upadla a dnes sú tieto gitary (hlavne kusy z 80-tych rokov) používané predovšetkým začínajúcimi mladými hudobníkmi, ktorí si predovšetkým z finančných dôvodov nemôžu alebo nechcú dovoliť kvalitnejšie nástroje. Asi najlepším modelom z tohto obdobia bola Jolana Diamant, ktorá bola nepríliš vernou kópiou gitary Gibson Les Paul.

Konštrukcia

Keďže konštrukcia elektrickej gitary vychádza z gitary klasickej, má podobnú konštrukciu hmatníka (zvyčajne zosilneného tiahlom - kovovou tyčou prechádzajúcou jeho stredom) a strunovej mechaniky. Princíp vzniku tónov nie je založený na rezonancii zvuku v ozvučnici, ale na snímaní kmitania kovových strún nad elektromagnetickým snímačom.

Elektrická gitara má šesť strún ladených ako na klasickej gitare (od najnižšieho tónu - najhrubšej struny E,A,D,g,h,e), aj keď v modernej hudbe dochádza často k rôznemu preľaďovaniu v závislosti od charakteru skladby, najčastejšie k podladeniu všetkých strún o poltón. Struny sú kovové, obvykle hrubšie tri struny vinuté, tenšie tri hladké.

Dnes vyrábané elektrické gitary majú zvyčajne dva alebo viac snímačov, ktoré sa dajú prepínať a signál z nich sa dá regulovať potenciometrami hlasitosti a tónovej clony (jednoduchý dolnopriepustný filter, použitím ktorého sa dá regulovať „ostrosť“ zvuku). V zásade sa používajú dva typy snímačov:

• single-coil (s jednou cievkou na magnetickom jadre)
• humbucker (obsahuje dve cievky, menej citlivý na rušenie, má „hutnejší“ zvuk)

Okrem klasickej kobylky sa často na elektrických gitarách používa kobylka s tzv. tremolo-pákou, ktorá umožňuje plynulé naťahovanie strún, čo sa prejavuje zvyšovaním tónov. Najrozšírenejší je typ tremolo-mechaniky zvaný Floyd Rose.

Vďaka použitiu elektromagnetických snímačov elektrická gitara nepotrebuje duté telo nezanedbateľného objemu. Bolo by však chybou myslieť si, že korpus gitary nemá vplyv na zvuk. Aj preto sa elektrické gitary dodnes vyrábajú prevažne z dreva, aj keď boli isté výstrelky s konštrukciou nástrojov z plexiskla alebo hliníka.

Z elektrickej gitary bola odvodená aj elektrická basgitara.